1543 – 1800
Vznik a názov obce
V týchto spoločenských pomeroch vznikla obec Adidovce. Jej zakladateľom mohol byť istý rytier Egídius, ktorý podľa legendy nechal vyrúbať v lese miesto, kde potom umiestnil svoju stotinu. Egídius bol možno nejakým hodnostárom Drugethovcov a v intraviláne dnešnej obce si vystavil miesto pre svoj dom a za ním potom ďalší v rade tak, ako im to určil zemepán. Takto vzniknutý rad domov – osadu – nazvali prví usadlíci podľa Egídia Agyidocz, ako by sme dnes mohli povedať Egídiova ulica alebo Egídiova poruba.
K menu obce sa nevzťahuje nijaká historická udalosť. Svojím menom môže byť však aj tak výnimočná, pretože v miestopise krajiny je jedinou obcou s názvom Agyidócz.
1543
Prvá písomná zmienka
Prvé písomné zmienky o dedinách vznikali už od 11. storočia v súvislosti s obdarúvaním šľachticov a cirkví. Počet správ sa postupne zvyšoval v nadväznosti na rozličné majetkové prevody, dedičské záležitosti, zálohovanie majetkov, kúpu a predaj, dokazovanie vlastníckych nárokov a pod.
Prvá písomná zmienka o obci Adidovce siaha do roku 1543 a súvisí so súdnym sporom bratov Juraja a Antona Drugethovcov ako spoluvlastníkov humenského panstva.
Po sťažnosti Juraja kráľ Ferdinand I. nariadil v uvedenom roku vyšetriť nezhody, ktoré sa dotýkali aj obce Adidovce. Tým vznikol najstarší doteraz známy písomný doklad o tejto obci.
Obec bola založená podľa zákupného nemeckého práva pravdepodobne v 15. storočí z podnetu či súhlasom Drugethovcov.
Ešte v 16. storočí Juraj Drugeth daroval obec Adidovce humenským jezuitom.
1801 – 1850
Prvá polovica 19. storočia
Začiatkom 19. storočia bol v obci Adidovce zaznamenaný mierny pokles v počte poddanských domácností. V roku 1828 bolo v obci 20 poddanských domácností. Ľudia z dediny mali možnosť predávať svoje výrobky na verejných trhoch v Humennom vzdialenom 1,5 míle.
Viaceré hospodárske a spoločenské zmeny, ku ktorým dochádzalo v prvej polovici 19. storočia, mali negatívny dosah na životné podmienky najchudobnejších vrstiev spoločnosti.
V dôsledku vojen a nepokojov dochádzalo k finančnej vyčerpanosti krajiny, čo sa prenášalo na najnižšie vrstvy obyvateľstva, a to vo forme zvyšovania daňového zaťaženia.
1855
Epidémia cholery
Prudkým zhoršovaním sa životných podmienok nespokojnosť poddaných vrcholila už v začiatkoch tridsiatych rokov 19. storočia vo východoslovenskom tzv. cholerovom roľníckom povstaní v r. 1831. Povstanie sa prejavilo ako najintenzívnejšie v Zemplíne a na Spiši. Malo živelný priebeh, pretože na východné Slovensko prenikla z Haliča epidémia cholery, ktorá si vyžiadala najviac obetí priamo na zbedačenom roľníckom ľude.
V Adidovciach bol zachytený výskyt cholerovej epidémie v dvoch vlnách, v roku 1855, keď zomrelo 10 ľudí, a v roku 1873 zomrelo 14 ľudí. Spolu zomrelo 24 ľudí, z toho počtu 14 detí do 10 rokov. Údaje o úmrtiach boli zistené v cirkevnej matrike rímskokatolíckej z Vyšného Hrušova a gréckokatolíckej zo Zubého uchovanej v štátnom archíve Prešov.
1869
Adidovce v druhej polovici 19. storočia
Podrobný obraz o situácií v obci, hospodárskych, spoločenských a bytových pomeroch v druhej polovici 19. storočia zachytilo sčítanie obyvateľstva a domácich zvierat v roku 1869, prvé sčítanie ľudu v Uhorsku. Začiatkom druhej polovice 19. storočia dochádzalo k prudšiemu nárastu počtu domácností a tým aj počtu obyvateľov obce. Podľa súpisu bolo v obci 38 domov a obývalo v nich 58 rodín s celkovým počtom obyvateľov 290.
Do obce prichádzali z iných dedín celkom noví prisťahovalci. K prírastku obyvateľov obce prispelo i služobníctvo grófa Andrássyho, ktoré bývalo v jeho objektoch pod číslom 10 a 11 v celkovom počte 29 ľudí.
Gróf Géza Andrássy so sprievodom na poľovníckej ceste Iľovnicou 25.3.1904
Návrat z cesty – na dvore poľovníckeho domu
Jeho excelencia gróf Andrássy na svojej poľovníckej ceste
Poľovačkám sa venovalo nemálo času a záujmu, vďaka ním sa malá obec Adidovce dostávala do povedomia aj mimo teritória vtedajšieho Uhorska. Dokazujú to vzácne trofeje paroží z ulovených jeleňov v adidovskom revíri, ktorým sa dostalo medzinárodné ocenenie.
Medzinárodné ocenenia za ulovenú zver, ulovený jeleň 15.9.1899 a 24.9.1899
Hlavnou budovou v obci bol poľovnícky dom, kde býval správca celého panského majetku v chotári obce.
Časy grófskych poľovačiek v adidovskom chotári dnes pripomína už len hrob horára Šimona Peiserleho, ktorý zomrel v Adidovciach a je pochovaný na miestnom cintoríne.
1901 – 1918
Počiatky 20. storočia
Mnohí svetoví politici očakávali , že toto storočie bude storočím pokoja a blahobytu. Tento optimizmus vyhasol hneď na prahu storočia v osudnom roku 1914. Výstrel v Sarajeve sa ukázal ako rozbuška, ktorá vznietila celosvetový konflikt. Jedným z aktérov tohto krvavého konfliktu bolo i Rakúsko-Uhorsko, v dôsledku čoho boli zatiahnuté do konfliktu aj všetky jeho územia, a teda celá zemplínska oblasť. Tá bola priamo ohrozovaná bojovými akciami na východnom fronte, čo sa dotklo i Adidoviec. Rakúsko-uhorsko-ruský front zasiahol obec v novembri 1914, keď bola rakúsko-uhorská armáda na ústupe a Rusi ju zatlačili až k Humennému. Ruskí vojaci prišli do dediny 21. novembra a asi po štyroch dňoch boli znova prinútení na ústup a zatlačení do Karpát. Mnohí ľudia z dediny vyhľadávali útočisko v neďalekej obci Maškovce, aby predišli prípadnému ohrozeniu. Mladí chlapci z dediny boli povolaní do armády a nasadení do bojov tak na ruskom, ako aj na talianskom fronte. Vojna si vyžiadala z obce dve obete. Michal Koromház padol na fronte a Ján Leškováč zomrel vo vojenskej nemocnici na maďarskom území. Hoci vojnovými operáciami nebola obec spustošená, ľudia trpeli nedostatkom potravín.
1918 – 1939
Medzivojnové obdobie
Otrasené hospodárstvo sa pomaly dostávalo z povojnovej krízy a k jeho pomalému
oživovaniu a rozvoju začalo dochádzať až po roku 1921. Nízka úroveň agrotechniky, ako aj
citeľný nedostatok poľnohospodárskej pôdy, to všetko len predlžovalo obdobie migrácie za
prácou do cudziny. Tento nútený odliv ľudí sa spomaľoval až v 20. rokoch 20. storočia.
Prieskum v obci ukázal, že do tej doby bolo z Adidoviec vysťahovaných 66 ľudí.
Rozpad Rakúsko-Uhorska asi najviac ovplyvnil oblasť školstva. Od základu sa zmenil
výchovno-vzdelávací systém. Do roku 1917 sa vyučovalo v škole z 19. storočia. V ďalšom
období na tento účel slúžil drevený barak v areáli budov grófa Andrássyho. S výstavbou
školskej budovy sa začalo až v roku 1939. V tom čase bola v Adidovciach už asi 10-15 rokov
funkčná knižnica a spravoval ju miestny učiteľ.
Výstavba nového kostola sa uskutočnila v rokoch 1928-1931.
1939 – 1948
Vojnové a povojnové obdobie
Nesporne najväčšiu traumu a zásah do života ľudí so sebou priniesla druhá svetová vojna. Údel Adidovčanov, ako aj celého tohto regiónu závisel od rýchlosti vojnových operácií na východnom fronte a samotné Adidovce boli vojnou dotknuté až v druhej polovici roku 1944.
Počas tej krátkej doby, keď v adidovských lesoch operovali partizáni, ľudia z dediny ich výdatne podporovali jedlom. Krátky čas po vytlačení partizánov sa v dedine usadili tylové jednotky nemeckej armády. Nemci budovali rôzne prekážky a zátarasy. Najväčšia z nich bola protitanková priekopa medzi obcami Adidovce a Zubné. Museli tam pracovať chlapi z dedín Adidovce, Vyšný Hrušov, Maškovce a Zubné. Do práce každé ráno chlapov vyháňali nemeckí vojaci a počas dňa boli často ohrozovaní náletmi sovietskych lietadiel.
Obecný komisár Michal Porvazník 26. októbra 1944 oznámil pre obec neutešenú správu . Vzhľadom na vážnosť situácie vyzval spoluobčanov, že v priebehu dopoludnia každý musí opustiť svoj dom a odísť z dediny. To v obyvateľstve vyvolalo pocit bezradnosti. Ľudia z dediny si nachádzali útočisko v okolitých lesoch, kde ich čakali nehostinné podmienky pre život. Po päťtýždňovom pobyte v lese sa celé rodiny sa vrátili domov až 28.novembra 1944. Ľudia nachádzali svoje domácnosti spustošené. Adidovce aj s okolím boli zamínované. Vojna si vyžiadala z obce 5 obetí.
V protifašistickom odboji sa z Adidoviec aktívne zúčastnili Michal Komanický, Michal Zajac, Andrej Pichoňský a Ján Fedurco.
Vojnové roky mali veľmi nepriaznivý dopad na sociálnu situáciu ľudí. Hlavne počas vynútenej evakuácie ľudia utrpeli značnú ujmu na hmotnom majetku. Na riešenie kritického nedostatku, kým sa stabilizoval domáci obchod, chlapi chodievali na Moravu a do Čiech na výmenu potravín za šatstvo. Na jar roku 1946 sa zriadila predajňa s hostincom v priestoroch rodinného domu Andreja Obšitníka. Najprv to boli potraviny, neskôr priemyselný tovar a napokon aj textil.
1948 – 1989
Vývoj po februári 1948
Obdobie po druhej svetovej vojne bolo obdobím zápasu o politický vplyv v krajine. Tento zápas vyvrcholil v roku 1948, keď moc v štáte prevzala Komunistická strana Československa. Zmeny sa dotkli každej sféry spoločenského života, či už v oblasti sociálnej alebo kultúrnej, ale radikálne zmeny nastali hlavne v poľnohospodárstve.
Tendenciou týchto zmien bolo zavedenie poľnohospodárskej veľkovýroby formou zakladania jednotlivých roľníckych družstiev.
Nesporne veľkým prínosom pre ľudí bolo napojenie Adidoviec na verejnú elektrickú sieť. Elektrifikácia obce bola ukončená v r. 1958.
Dňa 8.9.1979 bola úspešne ukončená stavba kultúrneho domu v Adidovciach.
Výrazný športový úspech dosiahol Ján Ružič v rokoch 1955 – 1957 počas vojenskej základnej služby v Prešove. Pri bežných branných cvičeniach upútal pozornosť inštruktorov. Po vyhraných nižších súťažiach v behu na stredné trate postúpil na preteky 2. vojenského okruhu, napokon ako víťaz tejto súťaže aj na celoarmádnu súťaž v behu na 6500 m. Na týždennom sústredení v Gottwaldove ho po taktickej a technickej stránke pripravoval olympijský víťaz Emil Zátopek.
1989 – 2003
Ponovembrové obdobie
V Adidovciach dochádzalo v tomto období k pozvoľnému poklesu počtu obyvateľov. Pri sčítaní obyvateľstva bolo v obci zaznamenaných 250 obyvateľov.
V Adidovciach bol založený kresťansko-demokratický klub z iniciatívy gréckokatolíckeho farára Rošku. Jeho poslaním bolo posilnenie kresťansky orientovaného politického bloku.
Napriek tomu, že obce a zemepanské mestečká v minulosti nemali erby, predsa však disponovali vlastnou špecifickou symbolikou, ktorá mala svoje praktické opodstatnenie. V obecnej administratíve museli používať obecnú pečať s vlastným symbolom.
2004 – 2008
Spoločenské pomery v rokoch 2004 – 2008
V rámci rozvoja obce treba pozitívne hodnotiť vybudovanie domu smútku a uloženie nového asfaltového povrchu na prístupovú cestu k objektu.
Spoločenské zmeny majú často negatívny dopad na sociálnu oblasť. Privatizácia a trhový systém ekonomiky značne zredukovali zamestnanosť. K 14. júlu 2007 odišlo z Adidoviec za prácou do zahraničie 25 mladých ľudí.
V dôsledku záujmu o ochranu životného prostredia Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky zahrnula do návrhu chránených území európskeho významu dve lokality v katastri Adidoviec. Jednou z lokalít je tok Udavy s prítokom Iľovnica medzi obcami Zubné a Adidovce z dôvodu ochrany biotopov. Druhou lokalitou je územie Iľovnice. Iílovnica patrí do geomorfologickej oblasti Nízke Beskydy celku Laborecká verchovina. Ochrana územia je zdôvodnená tým, že flóristická lokalita predstavuje reliktný výskyt valdštajnie kuklíkovej (Waldsteinia geoides) patriacej medzi najvzácnejšie druhy východného Slovenska na flyšovom podloží.
V decembri 2007 navštívila obec významná osobnosť veľvyslanec USA v SR Vincent Obsitnik, ktorý ako sám vyjadril k Adidovciam má blízky vzťah, pretože jeho rodné korene z otcovej strany sú v rozvetvenej rodine Obsitníkovcov a jeho otec pochádzal z tejto obce.
Záver
Adidovčania od „čias Egídia“ po súčasnosť prechádzali počas celých stáročí kľukatou a hrboľatou cestou, aby sa cez mnohé úskalia dejín dostali k dnešku. Dnes má dedina 234 trvalo prihlásených osôb.
Obec má vlastný erb, obecnú kroniku a čím sa nemôže popýšiť hocktorá iná obec, Ilovnica so svojím malebným údolím bola vyhlásená za chránené územie. Stopy histórie sa však strácajú. Obec je ochudobnená o poľovnícky dom a o jeho takmer dvestočnú históriu. Aj dnes mohol byť obci na úžitok, no namiesto jeho rekonštrukcie pri zachovaní pôvodného vzhľadu bol neuváženým rozhodnutím zbúraný.